Zadání soutěže

Za svůj dlouhý život jsem shromáždila několik rakví. Jedna je ale v něčem zvláštní. Je starší než ostatní, z drahého dřeva a s železným kováním. V lidech vyvolává stísněný pocit. Zajímalo by mne, proč. Co asi ta rakev ukrývá?

 

Sepište formou povídky.

Vypracování

Dobrý deň želám. 

 

Posielam úlohu, snáď je všetko v poriadku. :)

 

Kedysi dávno, keď ešte vo svete bolo všetko ako malo, žil jeden hrobár. Svojpomocne vyrábal truhly aj iné stolárske predmety, ktoré na trhu vymieňal za niečo na obživu. Ľudia v dedinke ho nemali radi, bol synom starého hrobára, ktorý vraj podľa očitých svedkov pochovával deti zaživa. O našom hrobárovi sa to nepotvrdilo, ale hovorí sa, aký otec, taký syn. Zatiaľ čo tento mladý pán žil v blízkosti miestneho cintorína len so svojím verným psom Uškom, pílkou na drevo a truhlami, ktoré tvorili celé jeho obydlie, na druhej strane obce býval ktosi úplne iný. Madam Roosová bola zámožná pani známeho úradníka. Vychovávala dcéru Cindy, o syna prišla, len keď mal pár týždňov. Nikdy sa jeho telo nenašlo, dodnes kolujú fámy, že chlapec stále žil...

Jedno nedeľné poludnie sa všetci ľudia zhromaždili na rannú omšu v miestom kostole. Službu mal dnes nový farár. Pani Roosová s rodinou sedeli v ich vyhradenej prvej lavici. Zatiaľ čo kostol praskal vo švíkoch, po prázdnom námestí sa dnes prechádzal osamotený mladý chlapec so zlatou retiazkou na krku. Najprv si len prezeral, čo mu ulica ponúkne, potom však odišiel. Na ďalšiu nedeľu sa jeho obchôdzka opakovala. Dnes sa však odvážil a v nenápadnej chvíľke otrhal pár jabĺk zo stromu cez plot. Rýchlo si ich schoval do košieľky a utekal dole ulicou. Chlapec zakopol o kameň, ale nespadol, našťastie. Zato sa mu rozsypali všetky jablká! Zo päť ich pozbieral, ale na to šieste, pod susedovým gánkom nemohol dosiahnúť. Pri tomto dome jabloň nerastie, iste by pánovi domu prišlo čudné, že sa mu tam váľa jablko a ľudia by sa navzájom začali obviňovať z krádeží, pomyslel si chlapec. Ako tak klumel a snažil sa zobrať si zelené jabĺčko, nepostrehol, že zvony na koniec pobožnosti už dávno odzvonili. Pán domu, pri ktorom sa práve hrbil chlapec s retiazkou, pomalým krokom prichádzal k svojmu dvoru. Naskytol sa mu nepríjemný pohľad na dieťa a ešte keď videl tie jablká! „Zlodej! Berte ho, je tu zlodej!“ zvolal. Chlapec sa preľakol a ozlomkrky začal utekať. Žiaľ dedinský strážnici ho skoro dolapili a zobrali ho so sebou na radnicu. V podzemnom sklade ho uvrhli do väzenia a nechali ho čakať na svoj rozsudok.

O dva dni už chlapec s retiazkou sedel pred súdom a pokorne očakával rozhodnutie sudcu. Manželia Rooseovi na tomto pojednávaní nesmeli chýbať. Madam Lily Roosovej sa zdal zelenooký chlapec nejaký povedomý. Asi som ho niekedy videla hrať sa s dcérou, pomyslela si, a aj keď bola rozhodnutá počúvať sudcu, nemohla sa zbaviť pocitu, že chlapca pozná.

Doma sedeli zámožní manželia pri krbe a zhovárali sa o dnešnom dni. Madam Lily sa manželovi zdôverila o svojich čudných pocitoch k chlapcovi, pán manžel sa však vyjadril neurčito. Večer si mladá manželka líhala namrzená a nemohla zaspať. Zobrala sa, že sa napije trocha vody, keď nečakane zalapala po dychu.

Mladý, no zarmútený hrobár stál pri čerstvo vykopanej jame a modlil sa za dušu, ktorú tam zajtra nešťastná rodina pochová. Potom sa porozhliadol po cintoríne a povedal si, že už neostáva priveľa miesta na nových nebožtíkov. Dúfal, že sám sa pominie skôr, ako budú musieť nebohých hádzať do spoločného hrobu.

Lily Roosová stratila rovnováhu a musela si sadnúť, nadýchnuť sa. V panike sa rýchlo dotkla svojho bledého, obnaženého krku, na ktorom jej už sedem rokov visela zlatá retiazka. Keď sa jej pulz trochu upokojil, premietla si v hlave dnešný súd. Chlapcove bledé vlasy, ako mala aj ona, Lily. Zelené oči, ako jej drahého manžela. Zlatá retiazka, indentická s tou, čo mala sama na krku. Aj jej dcéra, Cindy takú nosila. Dávalo jej to zmysel, aj keď sama tomu nechcela veriť. Rozmýšľala ďalej, aké slová padli na súde. Poprava, vo štvrtok so západom slnka. „Dnes je utorok, musím konať!“

V stredu ráno sa hrobár zobudil na to, ako mu jeho Uško oblizuje tvár. „Už idem, ty lapaj!“ Pomaly vstal a len čo si tvár osviežil vlažnou vodou, nasypal psovi do hrnca trochu zo včerajšej večere. Nakoniec si sám prichystal biedne raňajky.
Po občerstvení sa dal do práce, musí vyrobiť pár truhiel, aby sa potom, v nečakaných termínoch nemusel utrýzniť prácou k smrti. Večer o deviatej bol hotový a truhle odviezol do skladu, kde ich mal ešte hodnú hŕbu. Priblížil sa k tej presne v strede a pohladil ju. Bola z robustného dreva, so železným kovaním, no čo je hlavné, vyrobil ju sám jeho starý otec, hrobárikov veľký príklad. Kedysi v nej mal byť nebohý richtár, však ešte aj jeho mŕtve telo zhorelo v plameňoch. Od tých čias medzi ľuďmi kolovali chýry, ževraj samotná truhla ani mŕtveho prijať nechce, preto vraj nebožtík uhorel. Nečudo, že do tejto majestátnej truhly nechcel už viac nikto nikdy nikoho pochovať.

V rovnakú stredu ráno sa madam Roosová prebudila do krásneho dňa. Celý deň rozdávala úsmevy a bola stelesnením pokoja a mieru. No len čo prišiel večer, znervóznela. Dcéru priskoro  hnala do postele, mužovi večeru už o štvrtej navarila. So západom slnka do postele zaľahla a čakala, kým jej manžel začne ťažko odfukovať. Keď sa tak stalo, prešmykla sa okolo neho, na plecia si prehodila vlniak, zobrala mužovi kľúče z predsiene a hybaj utekala na radnicu.
Keď ta došla a prešmykla sa popri strážnikoch, potichu prebehla k cele, kde s istotou vedela, že sedí jej syn. „Chlapče, to som ja, tvoja matka, pozri na tú retiazku!“ zašepkala spoza mreží a úpenlivo čakala, kým sa chlapec preberie. Dôverne poznala pozíciu, v ktorej chlapec ležal, nemohla si byť viac istá. A ešte keď zbadala tie oči! Pohľad mal zlomený, ale plný odhodlania prežiť. Dohodli sa teda. „Tu ti nechám kľúčik, syn môj, zajtra presne desať minút poobede si odomkni a utekaj k starému cintorínu. Vtedy strážnici prestávku majú a všetci obedujú, bude to najlepší čas.“

Ako bolo vyrieknuté, tak sa aj stalo. Chlapec desať minút po dvanástej stál učupený pri bránach cintorínu. Nevedel však, že cez malý oblôčik ho sledujú tmavé oči hrobárika..
Matka za chvíľu pribehla aj s dcérou v náručí. Spoločne sa rozbehli do lesa...

Keď sa dedina dozvedela, že zo žalára ušiel väzeň, vypočúvali každého jedného. Aj hrobára. Ten v myšlienke, že si tým prilepší k lepšiemu životu vyzradil, že videl chlapca na obed pri cintoríne čupieť. Avšak žandári mu neverili, mysleli si, že chlapca zaživa hodil do starej truhlice, kde mal byť richtár pochovaný, ako to jeho neslávne preslávený otec robieval. Hrobárika popravili a potom išli ako hrdinovia zachrániť chlapca z hrobu. Avšak od robustnej truhly nemali kľúč, hrobár si ho dobre ukryl a teraz sa už veru nedozvedia, kde to bolo...

Už viete, prečo majú ľudia strach z vašej vzácnej truhly? Ľudia sú stále v presvedčení, že sa tam zaživa udusilo sedemročné chlapčiatko...
A čo madam Roosová so svojimi deťmi? O tých už nikdy nikto viac nepočul...

 

Ďakujem za súťaž, Willow Spielberg.