Zadání domácího úkolu

Vypracování

Bol celkom obyčajný jarný deň. Vánok blúdil v korunách rozkvitnutých stromov, v riekach a potokoch sa roztápali ľady a pieseň žblnkajúcej vody sa šírila okolím. Nič nenasvedčovalo tomu, že v tento deň sa odohrá niečo, čo významne zasiahne život budúceho panovníka Camelotu. Mladý Artuš stál pri okne a zamyslene sledoval zmenu stráži na hradnom nádvorí. „Artuš, počúvaš ma vôbec?" zo snenia ho vytrhol netrpezlivý hlas jeho priateľa a radcu Merlina. „Ale áno, samozrejme" zaklamal Artuš a pohoto sa obrátil k stolu, za ktorým sedel Merlin zhrbený nad mapou, ktorá zakrývala takmer polovicu stola. „O čom som teda hovoril?" Merlin prezieravo odhalil lož mladého Pendragona. „No..ja..." začal Artuš habkať, kedže posledné, čo si z Merlinových slov pamätal bol jeho pozdrav. Starší kúzelník si iba povzdychol a opätovne sa pustil do vysvetlovania. „Musíš sa vydať do Kremerdských hôr a nájsť Kalich prozreteľnosti. Je to zbraň, ktorá by nám mohla narobiť množstvo problémov, ak by sa dostala do rúk našich nepriateľov. Preto chcem, aby si sa vydal na cestu už dnes" stočil mapy a vrazil ich do rúk prekvapeného Artuša. O dve hodiny neskôr bol už Artušov kôň osedlaný  a jeho majiteľ si v dokonale naleštenom brnení vymieňal posledné rady s Merlinom. Následne vysadol na svojho tátoša a cvalom sa vydal smerom k lesom. Po niekoľkých hodinách jazdy boli okolité stromy, ktoré Artuš míňal staršie a väčšie, les sa stával hustejším a temnejším. Artuš  zaspával v sedle a jeho kôň si pomaly vykračoval lesom hľadajúc rieku, či jazero, v ktorom by sa mohol napiť. Artuš preto zoskočil z koňa a rozhodol sa na noc utáboriť. Predsa len bude múdrejšie putovať ďalej ráno, v noci by mohol ľahko zablúdiť. Odsedlal  svojho spoločníka pri malej bystrine, nazbieral raždia a založil si oheň, aby odplašil vlkov, ktorí sa v tomto lese vyskytovali v hojnom počte. Unavene si oprel hlavu o balvan, privrel oči a z jeho úst začala plynúť známa keltská pieseň oslavujúca údatných bojovníkov a ich krásne ženy. K jeho tichému mierne chrapľavému hlasu sa však po chvíli pridal ďalší oveľa jemnejší a ľúbozvučnejší. Artuš prekvapene otvoril oči a pred sebou zbadal nádhernú mladú ženu oblečenú v ľahučkých bielych šatách. Okolo tváre jej povievali dlhé blond vlasy vďaka čomu Artušovi ešte viac pripomínala anjela. Usadila sa vedľa neho a obrátila k nemu svoju tvár, ktorej dominovali smaragdovo zelené oči. Tak prenikavý pohľad Artuš ešte nezažil, mal pocit, že mu neznáma vidí priamo do duše. Načiahol k nej ruku akoby sa chcel uistiť, že je skutočná a nie iba výplod jeho fantázie. Rukou prešiel po sametovohebkej pokožke na jej tvári a pohľad mu skĺzol k jej plným perám, ktoré priam lákali k bozku. Vdanom momente mu to prišlo ako to najsprávnejšie rozhodnutie, naklonil sa k nej a ich pery sa spojili. Ich telá zaplavila túžba a čoskoro splynuli v jedno. Keď sa nasledujúceho rána Artuš prebudil, miesto vedľa neho bolo prázdne. O tom, že sa mu všetko iba neprisnilo svedčila iba roztrhnutá košeľa, ktorá odhaľovala jeho hruď. Prehrabol si prstami vlasy a na jeho tvári na objavil lišiacky úsmev. Privolal si svojho koňa, rýchlo ho osedlal a vydal sa na cestu. Les bol hustý a zvláštne pocity strachu a vzrušenia ním lomcovali, keď sa po chvíli cvalu priblížil k jaskyni, ktorú mu predchádzajúceho dňa detailne opísal Merlin. Vedel, že sa nemýli a konečne sa priblížil ku kalichu prozreteľnosti. Zoskočil z koňa a vydal sa k pomerne veľkému otvoru  jaskyne. Avšak hneď ako vošiel, zostal stáť ako obarený. Pred ním stál obrovský zelený drak, ktorý sa práve chystal chŕliť oheň. Artuš sa len tak tak stihol skryť za strieborný štít so znakom Camelotu. Keď sa drak pohol smerom k nemu, Artuš zbadal kalich vykladaný zelenými smagadmi, ktorý stál na podstavci, ktorý dovtedy zakrývalo mohutné telo draka. Ako sa len k nemu dostať? uvažoval Artuš kým sa oháňal mečom. Šťastie však nebolo naklonené na jeho stranu, pri ustupovaní sa šmykol na kameni a spadol na zem. Štít mu vyletel z ruky, takže ak by drak teraz začal chŕliť oheň, znamenalo by to Artušov koniec. Prudko vyrazil vpred rukou, v ktorej zvieral meč, ktorý zdedil po otcovi a vrazil ho drakovi do krka. V tom momente ho oslepila jasná žiara a pred ním stála, na mieste, kde ešte pred chvíľou spočívala príšera, postava krásnej ženy, s ktorou strávil noc. „Naozaj ma chceš zabiť Artuš?" prehovila mäkkým hlasom pridŕžajúc si ranu na krku, spôsobenú Artušovým mečom,  ktorá jej silne krvácala. „Ty?" vydýchol prekvapený Arttuš a sklonil meč k zemi. „Som Lislea, strážkyňa kalicha prozreteľnosti. Ak ho chceš získať Artuš Pendragon, musíš ma zabiť." pozrela mu priamo do očí. „Nie, neublížim ti, vidím, že kalich je v dobrých rukách" pristúpil k Lislee a nežne ju pobozkal na pery. „Zbohom" šepla a opätovne sa premenila na draka. Artuš zdvihol svoj meč, ktorý mu od prekvapenia vykĺzol z rúk a vrátil sa k svojmu koňovi. Vedel, že Merlinove reči o tom, aký je neschopný, keď nezískal taký dôležitý artefakt akým je kalich prozreteľnosti bude počúvať ešte dlho, ale bolo mu to jedno. Vysadol na koňa a cvalom sa vydal späť do Camelotu.

S pozdravom,

Alissia C. Alterey