Zadání domácího úkolu
Někteří autoři píší jen tak pro sebe a pár známých, jiní by rádi se svým dílem oslovili širokou veřejnost. Zadání ročníkové práce tedy zní: Napište povídku, se kterou byste se nebáli vkročit do světa. Pokuste se ze sebe vydat to nejlepší, čeho jste schopní. Délka je minimálně
Těm, kteří svou práci pošlou ke zveřejnění někde na webu, bych teoreticky mohla nezávazně slíbit pár bonusových bodů navíc. Záleží ovšem zejména na kvalitě povídky.
Prostor pro vaši literární tvorbu je například na piste-povidky.cz. Pokud svou povídku někam dáte, informujte mne o tom na začátku či konci tohoto úkolu a přidejte odkaz.
Vypracování
Tajomstvo starej chaty
„Nedávno som našla zaujímavý inzerát na chatu,“ zverila som sa pred časom svojej najlepšej kamarátke. Sedeli sme spolu na terase kaviarne, ja som zamyslene sledovala ulicu plnú náhliacich sa ľudí a premýšľala nad tým, či to, nad čím sa zamýšľam už nejaký ten piatok, je naozaj dobrý nápad. „Uprostred lesa, s malou izbou, krbom, kuchynkou, neďaleko je jazero,“ vymenúvala som a v duchu som už plánovala, ako sa tam vyberiem načerpať inšpiráciu. Už som nutne potrebovala vypadnúť niekde, kde budem mať chvíľu sama pre seba, na svoje myšlienky.
„Ale?“ opýtala sa ma a so zdvihnutým obočím sa mi zahľadela do očí. Do kelu, ako to robí, že vždy vycíti, že je vo veci nejaký zádrheľ?
„Nie je tam elektrina,“ vydýchla som. „Neviem, ako to tam zvládnem bez signálu. A vieš, že večer po tme sa trochu bojím.“
„Chceš tam ísť?“ odpovedala otázkou.
Ani som nezaváhala. „Chcem. Potrebujem konečne čas sama pre seba, nič neriešiť. Posledné mesiace dištančného a vôbec, ten následný chaos v škole ma úplne vyžmýkali a ja som úplne bez energie, nie som schopná napísať nič zmysluplné. Možno by som tam prišla na iné myšlienky a -“
Ani ma nenechala dohovoriť. „Tak vidíš, odpovedala si si sama. A čo že tam nebude signál? Aspoň sa nebudeš rozptyľovať hovadinami ako obvykle.“
Presne vedela ako zaťať do živého. „Máš pravdu,“ musela som jej uznať. „Internet je zlo. Aj keď... Bez mobilu a internetu to asi zvládnem, ale čo budem robiť večer po tme?“
„To, čo robili aj naši prastarí rodičia. Spali. Povedz, kedy si sa naposledy poriadne vyspala?“
Na to som už nemala odpoveď. Mala pravdu, ako obvykle.
„A neboj, neumrieš od strachu. Dám ti tú svoju veľkú baterku a nebudeš mať pocit, že si potme.“
„Si poklad, vďaka.“
***
O dva týždne, neskoro popoludní, som s malou dušičkou vystúpila z autobusu na samom konci neveľkej dediny a hľadiac do mapy, ktorú som po objednaní a zaplatení chaty dostala, vybrala sa hore kopcom smerom k lesu. Kráčala som asi polhodinu, keď som konečne uvidela miesto, v ktorom strávim najbližšie dva týždne. Teda, ak po pár dňoch nezutekám, že to nezvládam. Batoh plný haraburdia, ako ho nazvalo moje okolie, som už ledva niesla na chrbte a tak som s úľavou privítala blížiaci sa koniec cesty.
„Wow,“ vydýchla som, keď som sa ocitla pred malým domčekom, ako vystrihnutým z rozprávky. Hoci som absolútne nevedela, čo mám čakať, to, čo som uvidela, splnilo moje najtajnejšie očakávania. Malé obydlie v horách, s drevenými okenicami ako zo starého filmu, učupené uprostred lesa. Dokonalosť prvého dojmu narúšala len polorozpadnutá latrína. Nuž čo, lepšie ako chodiť medzi stromčeky, pomyslela som si trochu rozladene. Ohnisko na druhej strane pred chatou mi náladu vzápätí vylepšilo. Počas najbližšieho týždňa ho určite využijem.
Vylovila som z kabelky kľúč, s očakávaním odomkla a vstúpila do môjho prechodného domova. Áno, domova, pretože napriek všetkému som už v tej chvíli vedela, že si to tam zamilujem.
„No páni,“ zamumlala som, keď som sa ocitla uprostred naozaj malej izby. Bolo to tam útulné, ale... oveľa menšie ako som očakávala. Nie som náročná a ani som si nepredstavovala obývačku veľkosti tej našej doma, ale toto ma popravde trochu šokovalo. Myslela som si, že keď tam je krb, že tá miestnosť bude predsa len trochu väčšia. Napokon, mohlo to byť aj horšie, nie? Koniec koncov, najbližších pár dní nebudem pre svoj život potrebovať nič špeciálne, len miesto, kde budem môcť relaxovať a snáď aj pracovať. A na to mi je posteľ a malý stôl so stoličkou úplne postačujúci.
Prešla som do kuchynky a vydýchla si. Starý sporák na drevo (šparhelt, ako ho volala moja babka) tam stál, nikto ho medzičasom neukradol. Ostávalo mi len dúfať, že budem mať dosť dreva na celý čas a nebudem nútená sa naučiť rúbať triesky. Unavená z dlhej cesty, potrebovala som kávu. Po chvíli som našla akúsi rajničku, opláchla ju, zakúrila a dala variť vodu. Zatiaľ som mala so sebou len núdzové balenie kávy tri v jednom, ale lepšie ako nič. Aj tak som plánovala čo najskôr navštíviť miestne potraviny. Našťastie, pre každý prípad som si vzala aj zápalky a dobre som urobila.
Keď bola káva hotová, vyšla som pred chatu a sadla si na nízky múrik. Posledné slnečné lúče prehrávali svoj boj s nastávajúcou nocou a ja som vedela, že by som mala využiť čas, kým je ešte ako tak svetlo, na vybalenie aspoň tých najnutnejších vecí. Spacák, čisté oblečenie na spanie, baterku, hygienické potreby a diktafón pre prípad, že ma osvieti už v ten večer. Na všetko ostatné bude čas aj zajtra.
O hodinku som ležala v posteli, príjemne unavená a plná očakávaní, čo prinesú nasledujúce dni. Dokážem v divočine načerpať nové sily a inšpiráciu? Zvládnem tu prežiť bez elektriny, mobilu a sociálnych sietí?
Zo zvláštneho opojenia mysle ma vytrhol prenikavý zvuk. Strhla som sa a zmätene sa obzerala po izbe. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila kde som a čo robím. Do okien svietilo slnko a pri pohľade na staré náramkové hodinky, ktoré som si od mamy požičala špeciálne na túto príležitosť (bez elektriny v chate by mi mobil aj smart hodinky skôr či neskôr vypovedali službu) som prekvapene zažmurkala. To som naozaj prespala takmer pol dňa? Lenka mala pravdu. Fakt som to už potrebovala ako soľ.
Oddýchnutá a v dobrej nálade som sa, vyzbrojená batohom, vydala na prechádzku do dediny. Misia znela: nakúpiť. Z domu som si síce čo-to na stravu doniesla, ale nebudem predsa ťahať celú špajzu.
Slnko už sedelo vysoko na oblohe a poriadne pripekalo. Kým som zišla do dediny, bola som mokrá ako myš. Ešte šťastie, že som si z domu okrem dostatočného množstva oblečenia zobrala aj špeciálne pracie mydlo. Nikdy nevieš, kedy sa zíde a v batohu nezaberie veľa miesta.
V obchode som okamžite spôsobila senzáciu. Hneď ako som vošla, všetci stíchli. Veľa turistov sem zrejme nechodí, pomyslela som si s úškrnom a slušne sa pozdravila. Tváriac sa, že som nad vecou, začala som do nákupného košíka ukladať všetko potrebné. Chlieb, cestoviny, konzervy, kávu, čaj, balenie neperlivej minerálky, cukor...
„Dobrý deň,“ vytrhol ma z myšlienok na to, čo všetko mi treba, príjemný mužský hlas. Hľadela som do očí vysokému, zhruba štyridsaťročnému mužovi so šedivejúcimi vlasmi, šibalským úsmevom a vejárikom vrások okolo očí.
„Áno?“
„Ste tu nová? Ešte som vás tu nevidel.“
No a? pomyslela som si. Čo koho do toho? „Áno, som tu na chate.“
„Na chate? A kde?“ opýtal sa so záujmom. „Občas sem nejakí turisti zavítajú. Najčastejšie na Bačovskú chatu, Lesnícku, alebo k Vlkovi,“ začal mi vymenovávať názvy, ktoré mi absolútne nič nehovorili.
Pokrčila som plecami. „Netuším, o čom hovoríte. Som v takej malej chate v lese pri jazere.“
Na tvári sa mu zjavilo nefalšované prekvapenie. „V tom dome v lese?“
Za chrbtom som začula zhíknutie a zalapanie po dychu. Otočila som sa a videla dve ženy (predavačku a ešte jednu zákazníčku) ako na seba zvláštne hľadeli a vymieňali si pohľady, ktoré som si nijako nevedela vysvetliť. Zneisťovalo ma to. Vedia niečo, čo ja nie a mala by som? Prečo ten chlap vyslovil to tom s takým dešpektom?
„Áno, tam. Snáď to nie je problém,“ zašomrala som smerom k mužovi, nahádzala do košíka posledné veci a prešla ku pokladni. Čím skôr odtiaľ vypadnem, tým lepšie pre mňa. Táto dedina je nejaká zvláštna. Na pohľad ospalá, no zdanie zjavne klame.
Celú cestu do chaty mi vŕtalo v hlave, prečo zmienka o tom, kde trávim čas v tejto ospalej diere, vyvolala takú reakciu. Vari v tom dome straší? Alebo sa tam niekto obesil a teraz ten dom považujú za prekliaty? Rozhodne to musím zistiť.
Plán na nasledujúce dva týždne bol jasný: objasniť záhadu starej chaty v lese. Možno je toto práve to nakopnutie, ktoré potrebujem.
Lily Starling
PS: Pôvodne som chcela poviedku niekde zverejniť, ale vzhľadom na to, že ide o časť príbehu, na ktorý nemám čas, nechcem publikovať niečo načaté, čo má mať pokračovanie, ale netuším, kedy sa k tomu dostanem. Tých pár BB oželiem :)
