Zadání domácího úkolu

Vytvořte povídku, kterou zasadíte do zcela nového fantazijního světa. Rozsah jako vždy.

Vypracování

Dobrý večer, posielam svoju poviedku. S písaním fantasy mám reálny problém (pokiaľ to nie je HP fanfikcia), tak verím, že som zadanie splnila...

 

 

Vzrušene som listovala stránkami starej ošúchanej knihy. Našla som ju u dedka na povale, keď sme to tam vypratávali pred tým, než rodičia dom predajú. Zaujala ma na prvý pohľad. Tmavočervená väzba so zlatým ozdobným písmom. Strčila som ju do batohu bez premýšľania. Veď čo… Bola na dedkovej povale, to znamená, že patrila jemu a teraz je moja. Tušila som, že sa v nej skrýva poklad a ten snáď novým majiteľom len tak nenechám.

Stránky boli husto popísané písmom v neznámom jazyku. Hnevalo ma, že mu nerozumiem. „Aká stará môže byť tá kniha?” napadlo mi. A prečo sa ocitla na povale, a nemala svoje miesto v knižnici? Tam, kde dedko opatroval všetky svoje poklady. Vari nebola ničím výnimočná? Alebo…? Zaplašila som myšlienku, ktorá sa mi drala na myseľ a radšej sa ďalej sústredila na stránky tajomnej knihy.

Náhle som zalapala po dychu. Hľadela som na takmer živú maľbu neznámeho tvora. Bol dokonalý. Majestátny. Obrovský tvor s krídlami draka, vtáčím zobákom, telom leva, s chvostom obtočeným na zemi okolo neho. Nádherná lesklá srsť. Vyzeral ako živá socha. Ale jeho oči… Malé žlté oči hľadeli priamo na mňa. Doslova ma svojím pohľadom hypnotizoval.

Márne som sa snažila rozpamätať, či som ho už niekedy videla alebo o ňom počula. Dedko mi síce ako dieťaťu rozprával neskutočné množstvo príbehov o kadejakých fantastických tvoroch, ale na niečo podobné som si absolútne nespomínala. 

„Keby som aspoň rozumela tomu, čo sa v nej píše,” frustrovane som si povzdychla, „tú záhadu by som určite objasnila.”

Hľadela som neznámemu tvorovi do očí. Moje myšlienky zablúdili do detstva, ku všetkým rozprávkam. Znovu som ich prežívala, akoby to bolo včera. Vzdychla som. Dedko mi veľmi chýbal. Ale aspoň mám po ňom túto knihu.

Opatrne som palcom prechádzala po stránke knihy, až kým som sa nezastavila na očiach neznámeho tvora.

V tej chvíli sa stalo niečo zvláštne. Miestnosť zaplnilo jasné, oslepujúce svetlo. Musela som pred jeho intenzitou zavrieť oči. 

Keď som ich znovu otvorila, zalapala som po dychu druhýkrát. Prekvapene som hľadela na krajinu, v ktorej som sa ocitla.

„Ako?” hlesla som sama pre seba. Kde som sa to dostala?

V úplnom vytržení som sa rozhliadla okolo seba. Kam som len bola schopná dovidieť, rozprestierala sa neskutočne zelená lúka, hýriaca množstvom pestrofarebných kvetov. No nie takých, aké som doteraz poznala. Tieto boli úplne iné. Oveľa väčšie a farebnejšie. Magickejšie.

Áno, to bol ten správny výraz. Magickejšie. Pochopila som, že som sa ocitla vo svete mágie. Na mieste, kde všetko hýri farbami, aké som nikdy nevidela. Farbami žiarivo jasnými a oslepujúcimi. Musela ma sem preniesť práve tá kniha. Ale prečo?

Zaostrila som zrak. V diaľke sa rozprestieral les a nad ním sa týčil majestátny hrad. Kde je hrad, určite budú aj živé tvory. Ľudia, zvieratá, neznáme tvory. Bolo mi úplne jedno, na čo tam narazím. Tušila som však, že ma čaká obrovské dobrodružstvo.

Vykročila som smerom k lesu. Hoci som kráčala dlho, hrad bol stále rovnako ďaleko. Akoby som sa k nemu vôbec nepribližovala!  Začínali ma bolieť nohy a bola som smädná. Nečudo, slnko na oblohe bolo vysoko a hrialo o čosi teplejšie než u nás.

„Potrebujem si oddýchnuť a napiť sa,” zúfalo som si pomyslela. V tej chvíli sa predo mnou objavil malý lesík s horskou studničkou, ukrytou pod malým prístreškom. Neverila som vlastným očiam. Doslova to vyrástlo zo zeme!

Nezmohla som sa ani na slovo. Z posledných síl som priskočila k vode a hltavo pila. Keď som uhasila najväčší smäd, uvedomila som si, že som hladná. Ani som nestihla poriadne sformulovať myšlienku, keď sa predo mnou zhmotnila tácka s jedlom.

To miesto číta moje myšlienky? Bola to desivá predstava, no zároveň veľmi vzrušujúca. Ak som sa naozaj ocitla na mieste, ktoré plní tajné priania, bola by chyba, ak  by som to nijako nevyužila.

Sadla som si na malý pník a otvorila knihu, ktorú som si preniesla aj do nového sveta. Otvorila som ju na prvej strane a žmúrila na písmená.

„Chcela by som rozumieť tomu, čo sa tu píše,” pošepkala som. 

Stránka sa začala meniť. Symboly, ktoré mi doteraz nedávali zmysel, sa menili na písmenká, ktoré som veľmi dobre poznala. Kniha predo mnou odhaľovala svoje najhlbšie tajomstvá.

„No páni,” udivene som vydýchla a pustila sa do čítania. Čo ak by si to kniha predsa len rozmyslela a ukončila svoje kúzlo?

Hltala som stránku za stránkou a bola som čím ďalej tým viac fascinovaná. V knihe sa nachádzali všetky príbehy, ktoré mi voľakedy rozprával dedko. Spomínali sa tam aj všetky tvory, z ktorých som ako dieťa bola nadšená a raz som ich chcela stretnúť naživo. Najviac ma zaujala informácia o neznámom tvorovi, ktorý ma predtým tak veľmi upútal. So zatajeným dychom som opäť hľadela na jeho obrázok. Kniha mi prezradila, že je to veľmi vzácny druh magického stvorenia. Grakón, ktorý vznikol vyšľachtením griffona a veľmi vzácneho magického draka. Je jediný svojho druhu a žije práve v krajine Splnených prianí. Jeho oči sú bránou do krajiny. Šancu uvidieť ho má však len človek s čistým srdcom a vierou v magické stvorenia. Iba ten, čo ešte nestratil vieru v dobro, ten, kto verí, že aj nemožné sa môže stať skutočnosťou. No predovšetkým ten, čo vie snívať s otvorenými očami.

„Tak to veľa vysvetľuje,” uvedomila som si. Vzápätí som však zneistela. Mám ešte šancu? Splní mi krajina aj túto túžbu?

„Nepochybuj a splní,” ozval sa hlások v mojej hlave. Zhlboka som sa nadýchla, zavrela oči a sformulovala svoje posledné prianie. „Chcela by som ho stretnúť a poďakovať sa mu za to, že ma sem priviedol.”

Dlho som nedokázala otvoriť oči. Predstavovala som si, ako ku mne daný tvor kráča a ako mu uprene hľadím do očí. Ako si ma aj on pozorne obzerá a premýšľa, čo so mnou urobí, keď mu budem takto odkázaná na milosť.

S búšiacim srdcom som otvorila oči. Bol tam. Hľadel na mňa presne tak, ako som si to vyfantazírovala.

Ani som nedýchala, keď som sa pomaly zdvihla a opatrne k nemu zamierila. Pomaly som k nemu natiahla ruku, v túžbe ho pohladiť. V tej chvíli grakón žmurkol a usmial sa na mňa. Jeho pohľad bol mäkký a nevyžarovalo z neho žiadne nebezpečenstvo. Akoby mi hovoril „Poď, neboj sa, neublížim ti.” 

Nechal ma priblížiť sa až priamo k nemu, pohladiť ho po mäkkej srsti. Odrazu rozprestrel svoje obrovské krídla, posadil si ma na chrbát a spolu so mnou vzlietol do vzduchu.

Šťastne som zvýskla. To najväčšia a najdokonalejšie dobrodružstvo sa práve začalo.

 

Lily Starling.

 

PS: do vypracovania prikladám aj obrázok vygenerovaný AI, z ktorého som úplne nadšená a nemôžem sa s ním nepodeliť.