Zadání domácího úkolu
Napiště povídku na minimálně pět palců, kde využijete průvodce (viz výklad).
Kdo mi bude psát o průvodci jako průvodci, toho kousnu.
Vypracování
Dobrý večer,
posielam svoju poviedku. Snáď sa bude páčiť.
Vlak so škrípaním bŕzd zastal v malej stanici. Kristína odtrhla zrak od knihy a žmúrila na názov stanice. Bol priďaleko, nedovidela naň. Pohľad na hodinky jej však napovedal, že nemôže byť ďaleko od cieľa. Odložila knihu na stolík pod oknom a zahľadela sa z okna.
Stratená v myšlienkach si neuvedomila, že sa vlak znovu pohol, ani prítomnosť nového cestujúceho v kupé.
„Máte tu voľné?“ Jeho hlboký hlas ju vytrhol zo zamyslenia. „Jasné,“ zamumlala, keď si uvedomila, že jediné voľné miesto bolo pri nej. Obrátila pohľad znovu k oknu, za ktorým sa opäť mihali polia rozkvitnutých slnečníc. Zdalo sa, že mu nemieni venovať viac pozornosti, ako bolo nutné.
„Fíha, vy čítate Hry o život? Tú sériu milujem! Čo na ňu hovorite?“ prihovoril sa jej muž znova.
Kristína si ticho vzdychla a obrátila sa k mužovi. Zrejme pochopila, že pokiaľ mu neodpovie, nebude mať pokoj. Napokon, mama jej od malička vštepovala zásady slušného správania. Obracala by sa v hrobe, keby videla, ako ich jej dcéra ignoruje.
„Áno. Zatiaľ som v podstate len na začiatku tejto prvej knihy, ale zaujalo ma to.“
Muž jej venoval chlapčenský úsmev. „Tak to si budeme rozumieť.“
Čo tým, dopekla, myslel?
Oliver nerozumel tomu, čo sa s ním dialo. Obvykle nenadväzoval rozhovory s neznámymi dievčatami, obzvlášť vo vlaku. Strávil v ňom za posledné roky množstvo času, stretol množstvo krásnych žien a dievčat, no nikdy nemal potrebu akokoľvek sa im prihovoriť. Aj tak ich s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy viac neuvidí. Do mesta chodil len do práce, a väčšina dievčat a žien, ktoré ho nejakým spôsobom zaujali, pochádzali z úplne iných končín. Preto čas vo vlaku obvykle trávil zahĺbený do mobilu alebo notebooku, riešením pracovných záležitostí. Preto ho samého prekvapilo, že sa odrazu prihovoril práve tomuto dievčaťu. Priťahovala ho, hoci to nebola výslovne krásavica, no niečo v nej bolo. Vyžarovala niečo, čo ho nútilo robiť vecí, ktoré dovtedy nerobil.
„Čo prosím?“ Rozkošne sa zamračila a uprela naňho zmätený pohľad. „Ako to myslíte?“
„Tak, ako som to povedal. Zrejme máme radi rovnaký žáner, a ako som už spomínal, túto sériu milujem.“
„A čo s tým mám spoločné ja?“
„Môžem vás niekedy pozvať na kávu?“ opýtal sa namiesto odpovede. „Prosím, nepovedzte mi, že nemáte rada škoricové latté. Také odmietnutie by som neprežil.“
„To naozaj existuje niekto, kto ho nemá rád?“ Na jeho vlastné prekvapenie, vyzerala úprimne šokovaná zistením, že by niekto mohol nemať rád jeho obľúbený nápoj.
„Divili by ste sa, ale áno.“
„Tomu neverím!“
Kristína od prekvapenia vytreštila oči. Čo to robí? Prečo sa vôbec nechala zatiahnuť do tohto nezmyselného rozhovoru? Ten muž s ňou očividne flirtoval. To bolo to posledné, čo potrebovala a čo ju zaujímalo.
„Tak ako? Pôjdete so mnou na tú kávu?“ zopakoval muž svoju otázku.
Musela uznať, že sa nevzdával. Obdivovala jeho húževnatosť, no zároveň ju neskutočne iritovala. Nemôže jej dať pokoj? Načo sa s ním vôbec púšťala do reči?
„Obávam sa, že vám budem musieť dať košom. Zajtra má čaká ťažká skúška.“
Našťastie ani nemusela klamať. Naozaj ju na druhý deň čakala náročná skúška, ktorá mala rozhodnúť o tom, či si letné prázdniny užije alebo najbližšie týždne strávi nad skriptami.
„O dôvod viac si dopriať relax,“ usmial sa muž. „Večer pred skúškou sa vraj už má len oddychovať.“
Tak on naozaj nedá pokoj? zaúpela Kristína v duchu. Ako mu mám naznačiť, že nemám záujem? „Bohužiaľ, taký luxus si nemôžem dovoliť. Potrebujem si to ešte zopakovať a poriadne sa vyspať.“
„To je škoda,.“ Muž sa tváril sklamane, akoby sa ho to naozaj dotklo. Nečujne si odfrkla.
„Ani nie,“ zamumlala si popod nos. Aby sa vyhla ďalšej nežiadúcej konfrontácii, postavila sa a vybrala sa na toaletu. Kým vlak zastaví v cieľovej stanici, stihne sa vrátiť a kým nastane chaos, súvisiaci s vystupovaním, vykĺzne z kupé/vozňa tak rýchlo, ako sa bude dať.
Kristíne neschádzal neznámy muž z hlavy celou cestou na internát. Zatiaľ čo sa trmácala preplnenou električkou, myšlienky jej zamestnávali udalosti z vlaku. Naozaj ju ten muž balil? Ale prečo by to robil? Nebola ničím výnimočná, chlapci sa o ňu nikdy nejako extra nezaujímali, a taký sympaťák by musel byť naozaj blázon, aby mal záujem o ňu...
V izbe ju privítala tma. Majka a Karin, spolubývajúce, zrejme ešte cestujú, alebo prídu až ráno. Vyhovovalo jej to. Aspoň sa môže v pokoji venovať poslednému opakovaniu a nikto a nič ju nebude rozptyľovať.
O hodinu pochopila, ako hlboko sa mýlila. Nedokázala sa sústrediť. Frustrovane vrčala pri definitívnom uvedomení, že vďaka neznámemu krásavcovi z vlaku sa už dnes zrejme nič nenaučí. Predsa nemohlo byť možné, aby sa jej ten chlap zaryl tak hlboko pod kožu!
***
Kristína sa unavene vliekla ulicami mesta. Bola hladná, vyčerpaná, v hlave jej trešťalo. Nepohodlné topánky jej omínali nohy a ľahké letné šaty sa lepili na telo. Nutne potrebovala sprchu, zaliezť do postele a spať až do rána. Keby si ešte nepotrebovala niečo vybaviť v meste, už dávno by bola na svojej internátnej izbe. Nové plavky však už nezniesli odklad. Odchod na dovolenku do Chorvátska sa približoval míľovými krokmi. Inú vhodnejšiu príležitosť na kúpu nových plaviek mať nebude. Cez internet ich už kúpiť nestihne.
Práve vychádzala z predajne von na ulicu, žmúriac pred ostrým slnkom, keď do niekoho náhle narazila a zatackala sa. Bol to taký neočakávaný náraz, že ju na chvíľu paralyzoval a zamrzla v pohybe. Bola by sa zviezla na zem ako vrece zemiakov, nebyť pevnej paže, ktorá ju s tlmeným smiechom zadržala.
„Prepáčte,“ vyjachtala, keď sa zmohla na slovo, od hanby hľadiac do zeme. „Nechcela som, ja... Čože? Zase vy?“ neveriacky vykríkla, keď zdvihla hlavu a všimla tvár svojho záchrancu.
„Áno, zase ja,“ uškŕňal sa muž z vlaku, ako si ho v duchu nazvala. „Asi je nám súdené na tú kávu predsa len zájsť. Teraz, keď som vás takto galantne zachránil, mi už nemôžete dať košom.“
Kristína v duchu zastonala. To posledné, po čom v danej chvíli túžila, bolo tráviť čas s tým neznámym mužom. Ale na druhej strane, asi by bolo naozaj drzé, znovu jeho pozvanie odmietnuť.
„Okej,“ kapitulovala napokon. „Jednu kávu ešte zvládnem. Ale potom potrebujem aspoň dva dni v kuse spať.“
„Výborne,“ potešil sa muž a nasmeroval ju k malej kaviarni na druhej strane ulice. „Sem,“ ukázal muž na drevené masívne dvere a pustil ju, aby mohla vojsť. Kristína okamžite ožila pri všadeprítomnej vôni kávy a klimatizovaného priestoru. Konečne sa trochu ochladí.
„Sadnime si tamto do rohu. A môžete mi porozprávať, ako dopadla tá ťažká skúška. Z vášho výrazu tváre nedokážem zistiť, či ste bola úspešná alebo nie.“
„Našťastie bola,“ konečne sa usmiala. „Aj keď nechýbalo veľa a mala by som po prázdninách. Naozaj to bolo dosť brutálne.“
„Tak to som rád, už som sa bál, že by to mohlo byť inak.“
Prečo mu na nej tak záleží? Kristína nerozumela jeho správaniu. Vôbec ju nepoznal, napriek tomu sa k nej správal neskutočne milo. Vôbec ju neprehliadal, práve naopak, zdalo sa, akoby sa opätovnému stretnutiu s ňou potešil.
„Ale nezdržujem vás? Nemali by ste byť niekde v práci, alebo tak nejako?“ Náhle sa zahanbila. Čo ak kvôli nej zanedbáva svoje povinnosti?
„Hm, teoreticky by som mal, ale prakticky som pánom svojho času,“ uškŕňal sa. Vidiac však Kristínin nechápavý pohľad, pobavene pokračoval. „Žartujem. Je piatok, vzal som si na poobedie voľno. Naozaj sa mi nechcelo sedieť v kancelárii bez klimatizácie, kde mi celé poobedie praží slnko ako na rovníku. Tu je to oveľa príjemnejšie, nemyslíte? Práca, ktorá mi zostala, do pondelka ráno neutečie.“
„Aha. A kde pracujete, ak sa môžem opýtať?“
„V cestovnej kancelárii."
„Naozaj? To musí byť zaujímavá práca!“
„Aj je. A vy čo študujete, ak to nie je tajomstvo?“
Kristína nestihla odpovedať, pretože práve v tej chvíli sa pri nich objavil čašník. „Čo si dáte?“
„Škoricové latté,“ ozvalo sa dvojhlasne. Chvíľu sa jeden na druhého nechápavo pozerali, potom ako na povel vybuchli do smiechu.
„A keď sme tak pekne zladení, tak poprosím aj dva cheesecaky, ak slečna neodmietne.“
„Neodmietnem.“
Keď sa čašník vzdialil, muž sa k nej otočil s úsmevom na perách. „Nemohli by sme si potykať?“
„Keď inak nedáte,“ hanblivo sa usmiala Kristína a natiahla k nemu pravačku. „Kristína.“
„Oliver.“
