Zadání domácího úkolu

Každý člověk vidí různé věci jinak. Napište tedy povídku o třech postavách. Vymyslete si děj. Radím vám něco, co vás bude bavit, protože to samé budete psát třikrát - ale pokaždé z jiného pohledu.

Tj například: <i>1) Vanessa už po mě zase něco chce. Copak nevidí, kolik mám práce? A do toho venku prší. Ach jo.

2) Mohl by si už konečně uvědomit, že se tu nemůže jen tak válet a vymlouvat se na práci. Já do ní také chodím! A nestěžuji si! Jestli to takhle půjde dál, nevím, co budu dělat.

3) Ti dva už se zase hádají. Jakoby nestačilo, že venku prší a já prý nesmím jít ven. Byl bych celý zablácený a ona by po mě musela uklízet. Ne, že by mi to vadilo ... </i>

A minimální délku si dáme na sedm palců. Vy stejně máte průměr kolem jedenácti.

Vypracování

Dobrý večer, posielam vypracovaný úkol. Je to... No, urobte si radšej názor sama...

 

1.

„Zlatko, vstávaj,“ budím svojho desaťročného syna. V sobotu ráno o ôsmej. Sám chcel zobudiť skoro, keďže máme v pláne ísť na menšiu túru a chceli sme vyraziť, kým ešte nie je tak horúco.

Unavene rozlepí oči a niečo nezrozumiteľne zamumle. Znovu oči zavrie.

Skúsim to ešte raz. Tentokrát som úspešnejšia. Matej zívne a s doširoka roztvorenými očami sa na mňa usmeje. Vidím na ňom, že už je kompletne pri zmysloch.

„A Jakuba si už budila?“ opäť zívne.

„Ešte nie,“ usmejem sa a prejdem k posteli staršieho syna.

„Kubko,“ oslovím ho a nežne ho pohladím po líci.

Jakub zavrčí a otočí sa na bok, chrbtom ku mne.

Skúsim to znovu. Opäť rovnaká reakcia. Zavrčí a odtiahne sa. Na dôvažok si ešte natiahne paplón cez hlavu. Veľmi dobre známa situácia, ktorá neveští nič dobrého. Vzdychnem si. Zdá sa, že máme problém, Houstone. 

„Kubko,“ nevzdávam sa, no tentoraz bez dotykov.

Namiesto odpovede zavrčí.

„Ideš s nami, alebo nie?“

„Nejdem,“ zahundre. „A dajte mi všetci pokoj.“

Z Matejovej postele sa začína ozývať naštvané šomranie. Je mi jasné, že nepotrvá dlho a budeme nervózni a naštvaní všetci.

Už teraz viem, že dnešná plánovaná prechádzka sa práve skončila.

 

2.

Cítim na pleci maminu ruku. Nechce sa mi vôbec vstávať, ale keď si nakoniec spomeniem, že dnes ideme na výlet, tak som hneď hore. Usmievam sa a neviem sa dočkať. Najradšej by som vyskočil z postele a išiel sa obliekať, ale Kubo ešte spí, tak mám ešte chvíľku čas.

Po chvíli mamina odíde ku Kubovi. Tomu sa však ako obyčajne vstávať nechce. Vrčí a odťahuje sa, nijako nereaguje na mamine otázky. Mamina to skúša, no potom to vzdá.

Nemá to zmysel. Kubo má zase svoje ťažké ráno.

Som nahnevaný. Tak veľmi som sa na ten výlet tešil, ale bez Kuba tam ísť nechcem. Aj keď som často rád sám s maminou, tentoraz chcem, aby sme išli všetci traja. Tak trošku sa bojím, že by mamina mohla zablúdiť. Kubovi v tomto smere verím viac. Bol tam s maminou a Adamom pred pár dňami, takže cestu si určite pamätá.

Keď Kubo zahundre, že mu máme dať pokoj, už zúrim.

„Tak teda nejdeme nikam,“ zakričím. „Fakt vám ďakujem za krásny deň.“

Viem, že mamina za to nemôže, ale potrebujem si na niekom vyliať zlosť. „Nevieš vôbec dodržať sľub!“ vykričím jej. Keď sa mi to snaží vysvetliť, vôbec ju nepočúvam a hudiem si svoje. Nakoniec si vezmem mobil, otočím sa jej chrbtom.

A tak som sa na ten výlet tešil... Díky moc, všetci!

 

3.

Prečo nikto nevie pochopiť, že sa môžem cítiť zle? Že aj keď niečo sľúbim a teším sa na to, tak proste nastane situácia, že sa cítim psychicky zle a nedokážem to nijako ovplyvniť?

Áno, aj ja som sa na ten výlet tešil. Keď sme tam boli pred pár dňami, bolo to super a tešil som sa, že si to zopakujem, tentoraz bez Adama, len s Maťom a mamou.

A ten blbý Maťo sa správa, ako keby sa celý svet točil iba okolo neho. Ako malé decko. A veď aj je malé, urazené decko. Decko, ktoré vidí iba seba. Keby aspoň nehúkal ako blázon. Tým situácii vôbec nepomáha.

Aj keď sme tam boli predvčerom, tak sa správal ako blbec. Najprv nechcel ísť, lebo ho bolí noha a mal svalovicu, či čo to, a potom zúril, keď zistil, že išiel s nami aj Adam a že sme si dovolili zájsť ďalej ako sme plánovali. Húkal ako zmyslov zbavený, vraj by to bol zvládol a podobné kecy.

Nedávam to. Niekedy mám chuť ho v noci uškrtiť vankúšom... (Na druhej strane, keď má dobrú náladu, vieme spolu skvelo blbnúť a privádzať mamu do šialenstva.)

Už nech drží hubu a môžem si ešte chvíľu pospať.

Super, už to aj mama vzdala a naštvaná odišla.

Tak nič, asi radšej vstanem a idem od neho čo najďalej.

Krásne ráno, len čo je pravda...

 

Lily Starling