Soutěže 1944
Výuka 2273
Semináře 765
Nebelvír

Autor: Lily Starling
Práce odevzdána: 3. 6. 2024 15:09
Předmět: Knihomilství, 2. A
Termín: 9. termín

Zadání domácího úkolu

Zadání závěrečné eseje zní: Příběh knihy. Jak téma pojmete a zpracujete, nechávám na vás.

Pokud budete psát, měla by vaše esej vyjít min. na 9 palců, u kreativnějších vypracování (obsahujících obrázky, básně, fotografie, fiktivní podcasty, …) může být textu méně. Důležité je to, aby svým rozsahem i kvalitou bylo vaše vypracování hodné označení "závěrečná práce".  

Vypracování

Dobrý deň, madam,

Posielam vypracovanie záverečnej eseje. 

 

 

Som kniha. Veľmi stará a veľmi vzácna, ale nikto o tom netuší. Ležím na najvyššej polici knižnice v jednej Bohom zabudnutej obci. Nikto sa o mňa nezaujíma, nikto o mňa nezavadí pohľadom. Pretože o mne nikto nevie. Tak si tu celé roky len tak ležím, napoly spím, napoly bdiem, sadá na mňa prach a čakám. Čakám na toho, komu budem môcť vyjaviť svoje poklady…

 

„Aha, mami! Tu je nejaká veľmi stalá kniha!“ ozval sa v tichej knižnici nadšený detský hlások. „Podaj mi ju, nech si ju pozliem!“

„Fuj, Tobias, nechytaj to, vidíš, že je plná prachu! Ešte z nej niečo chytíš!“ okríkla mama chlapca a stiahla ho na zem. „A vôbec! Už stokrát som ti hovorila, aby si nelozil po tých poličkách! Teta knihovníčka nás vyženie a viac nás sem nepustí. To chceš?“

Chlapček so slzami v očiach odušu krútil hlavou. Predstava, že už nebude môcť navštíviť knižnicu bola desivá. Miloval jej vôňu a rád do nej chodil s maminkou objavovať rôzne tajomstvá. Jeho malá hlavička už začínala spriadať plány, ako to vymyslieť, aby sa k tej knihe nenápadne dostal.

„Neboj, knižka, ja ešte plídem. Bez maminky,“ zašepkal, než ho mama chytila za ruku a takmer nasilu odviedla k východu z knižnice.

Plány sa mu napokon nepodarilo zrealizovať, o necelý mesiac sa museli s mamou narýchlo presťahovať do vzdialeného mesta.

 

 

Ten chlapec viac neprišiel... Tak ako ma spočiatku zaplavila radosť, že ma konečne objavil, tak vo mne napokon zhasla. Čakala som týždne, mesiace... Nakoniec som so smútkom v duši pochopila, že už nepríde. Nedodržal sľub, ktorý mi dal. Opustil ma, tak ako mnoho ľudí pred ním.

 

 

Prešlo niekoľko rokov. Kniha naďalej ležala na najvyššej poličke, nikým nepovšimnutá.

Jedného mrazivého predvianočného dňa sa otvorili dvere a do knižnice vstúpil vysoký mladík.

Líca mu horeli od zimy a nedočkavosti. Pozdravil sa s mladou knihovníčkou a istým krokom zamieril k poličke v úplnom kúte knižnice, presne tak, ako si to pamätal z detstva.

„Tak tu si,“ vydýchol si. Opatrne vzal knihu do ruky, sfúkol z nej hrubú vrstvu prachu a nežne ju pohladil po chrbte. „Nikam si mi neodišla, to je dobre. Bál som sa, že ťa za tie roky niekto odnesie, alebo sa stratíš a ja nikdy nezistím, prečo ma už odmalička tak veľmi priťahuješ. Už ako chlapec som bol presvedčený, že sa v tebe skrýva oveľa viac ako sa na prvý pohľad zdá,“ potichu sa jej prihováral.

Už na prvý pohľad bolo jasné, že kniha je naozaj veľmi stará. Väzba sa už takmer rozpadávala, nemal odvahu ňou tam v knižnici listovať. Napriek tomu ho niečím priťahovala. Vždy ho zaujímali záhady a všetko tajuplné, nuž neváhal ani chvíľu a s knihou podišiel k výpožičnému pultu.

„Toto si chcem požičať,“ oznámil knihovníčke.

Mladé dievča so žuvačkou v ústach naňho hľadelo ako teľa na nové vráta. „To ste kde zobrali? Takú knihu v knižnici nemáme.“

„Úplne vzadu, na najvyššej poličke. A určite máte, bola tu už pred viac ako desiatimi rokmi, objavil som ju ako malý chlapec.“

„Hm, ale v systéme ju rozhodne nemáme. Je príliš stará a, ako vidíte,“ knihovníčka opatrne otvorila knihu na prvej strane, „nemá ani čiarový kód. Bez neho sa kniha požičať nedá. Niekto ju sem musel niekedy dávno doniesť, lebo sa jej chcel zbaviť. Ale je mi divné, že by ju moja babka za celý ten čas nenašla... Viete, ja tu len občas za ňu zaskakujem,“ vysvetľovala úplne zbytočne. „Viete čo? Berte si ju, tu nikomu chýbať nebude, a ak vám urobí radosť...“

Tobiasovi nebolo treba dvakrát hovoriť. „Ďakujem,“ vďačne zamumlal, vložil knihu do batoha a už ho nebolo.

 

 

Vrátil sa! On na mňa nezabudol! Naozaj sa vrátil! Moje knižné srdce búši tak hlasno, až sa divím, že som sa ešte nerozpadla... Konečne mu môžem vyrozprávať svoj príbeh...

Mám za sebou dlhý a krásny život. Precestovala som množstvo krajín, patrila mnohým ľuďom a robila ich životy krajšími. Niektorí ma milovali viac, iní menej, no každému z nich som zmenila život. Neustále som bola v pohybe. Predávali si ma z rúk do rúk, listovali mojimi stránkami. Nikto si ma nechcel nechať len pre seba, s radosťou sa o mňa delili... Ja som bola šťastná, že sú šťastní oni. No potom sa mi začalo cnieť a zatúžila som sa vrátiť domov. Na vrchnej polici som trpezlivo čakala kým príde on. Tobias.

 

 

Len čo Tobias za sebou zatvoril dvere izby v penzióne, kde sa rozhodol stráviť nasledujúcich pár dní, okamžite vytiahol z batoha svoj úlovok. Sadol si na posteľ a začal knihou opatrne listovať.

„No páni!“ šokovane vydýchol. „Veď to je naozaj poklad!“

Prekvapene hľadel na titulnú stránku knihy. Naozaj drží v rukách prvé vydanie Knihy džunglí z roku 1894? Srdce mu búšilo ako zvon, mal pocit, že mu o chvíľu musí vyskočiť z hrude a explodovať. Ani v najtrúfalejších snoch netušil, že raz bude držať v ruke viac ako storočnú knihu...

V prvom momente bol Tobias mierne mrzutý, že tí, ktorí knihu vlastnili, do nej čmárali svoje poznámky. Podľa písma bolo očividné, že to nebol jeden človek, že ich bolo oveľa viac. Zo zvedavosti sa začítal do rôznych odkazov a venovaní. Pred očami sa mu začal odohrávať neuveriteľný príbeh. 

 

 

„Čítaj pozorne, Tobias. Iba tak pochopíš moju výnimočnosť a nesmiernu hodnotu. Patrila som priamo autorovi, ktorý ma, ako prvý výtlačok, daroval svojej dcére Josephine. V tom čase bola ešte maličká, nevedela čítať, no on jej večer pred spaním často zo mňa čítal. Neskôr som sa dostala do rúk Josephininmu bratovi. Vidíš to venovanie, čo mu napísala, keď odchádzal na vojnu? “Vráť sa nám živý a zdravý, John. S láskou Tvoja Josephin.” Jej želanie sa nevyplnilo, John vo vojne padol. Mal iba sedemnásť. No aj za ten krátky život sa stihol bezhlavo zamilovať do krásnej mladej sestričky v poľnej nemocnici. Daroval ma jej v nádeji, že raz budú spolu. Vidíš to venovanie napísané roztrasenou rukou? “Eleanor od Johna. Po vojne sa vezmeme.” Bohužiaľ, toho sa už nedožil. Nikdy sa nedozvedel o tom sladkom tajomstve, čo Eleanor nosila pod srdcom… Vidíš to jej venovanie? “Johnovi od maminky.” 

Takto som postupne precestovala svet. Kniha sa dedila z generácie na generáciu. Až som skončila v malej opustenej knižnici, kde si ma našiel Ty. Konečne som zase doma.

 

Tobias zavrel knihu a šokovane zalapal po dychu. Posledné z venovaní bolo určené jemu! „Tobiasovi od starého otca Jacoba. Verím, že v správny čas svoju knihu nájdeš.”

„Čo to malo byť?” zašepkal a hľadel na knihu s ešte väčšou bázňou než predtým. Naozaj kniha putovala stotridsať rokov, aby sa napokon dostala k nemu? Ale to by znamenalo…

Vystrelil z postele a zúrivo sa začal prechádzať po izbe. Myseľ mu horúčkovito pracovala. V duchu si dával dokopy mozaiku z toho mála, čo sa kedysi o svojom pôvode dozvedel od mamy. Svoju rodinu takmer nepoznal, mama sa s nimi rozhádala ešte pred jeho narodením. 

Tie mená v knihe… Bolo možné, aby bol pra-pra-pravnukom samotného majstra Kiplinga? To nemôže byť možné!

 

Prečo by to nemohlo byť možné, Tobias? Život prináša rôzne šokujúce odhalenia. Možno medzi ne patrí aj odhalenie tvojho pôvodu. Poviem ti už len jedno. Ver svojim inštinktom.

 

 

Lily Starling