Zadání domácího úkolu

Vyberte si (pouze) jedno ze zadání a to zpracujte.

Zadání č. 1 – pro čaroděje s fantazií

Sepište mi pěkný příběh, kde bude figurovat symbolika některé z rostlin, o nichž jsme si v hodině povídali. (alespoň 3 palce)

Zadání č. 2 – pro zručné mágy

Vytvořte talisman se symbolikou některé z rostlin, o nichž jsme si povídali v hodině. Jeho výrobu zachyťte na minimálně třech fotografiích.

Zadání č. 3 – pro bardy

Složte báseň o některé z dnes probíraných rostlin. (alespoň 16 veršů)

Vypracování

Zadanie číslo 1: Marlow a kvety asfodelu

 

***

 

Dva svety. Patriť do dvoch svetov, povedali by ste si, musí byť zábavné - môžete nadviazať viac priateľstiev, navštíviť viac miest, objaviť a odhaliť viac tajomstiev. Možno si myslíte, že byť súčasťou dvoch svetov môže byť dokonca výhodné - možno si predstavujete prístup k oveľa viac informáciám, rozličné plynutie času, možno dokonca dvojité množstvo príchutí zmrzliny. 

 

Poviem vám však, že byť súčasťou dvoch svetov nie je nič moc, pokiaľ sú to moje svety, a pokiaľ ste ja. Anomália prírody. Nie, ešte horšie - anomália dvoch prírôd.

 

Viete, narodil som sa do rodiny cestovateľov a zabávačov. Moja rodina pozostávala nielen z mojich rodičov a súrodencov - všetci v našej skupine boli moja rodina. Jediná mágia, ktorú ma moja veľká rodina učila, boli kúzla, ktorými som sa mal v budúcnosti živiť. Môj osud bol predurčený - mal som sa v budúcnosti živiť rozosmievaním ľudí vyťahovaním veľmi dlhých zajacov z veľmi malých klobúkov, či prskaním farebných, trblietavých iskier z nosa. 

 

Nikdy som tým nebol nadšený. A asi aj viem prečo. Z celej našej rodiny som najlepšie vychádzal so sesternicou, ktorá však bola moták. Cestovala s rodinou a zabávala ľudí svojimi akrobatickými schopnosťami.

 

Jedného dňa, po predstavení, sme sa s Corinne zabávali - hojdali sa na zavesených kruhoch, liezli po sieťach, a všeobecne robili veci, ktoré sme robiť nemali. Pýtate sa prečo? Pretože v momente, čo posledný dospelý kúzelník v blízkosti odišiel, sa mi pošmykla noha a zrútil som sa k zemi. 

 

Ďalšie momenty si nepamätám veľmi jasne. Počul som Corinnin krik, počul som volanie o pomoc, dupot nôh, cítil som liečivú mágiu, ale videl som iba čistú tmu. Nič viac, okolo mňa bola len samá čiernota.

 

Po nejakej dobe som otvoril oči… a uvidel som seba. Alebo, presnejšie, svoje telo. Uložené v posteli, a keby sa mu nedvíhal hrudník, pokojne by som si mohol myslieť, že on - ja - už nebol naživu. Moje telo však dýchalo - ako keby spalo. A ja? Pozrel som sa na svoje ruky, a s úžasom meniacim sa na hrôzu som zistil, že som čiastočne priehľadný. Videl som svoju izbu cez svoje vlastné ruky. 

 

Predtým, ako som stihol panikáriť, do izby vošla Corinne, držiaca šálku čaju. V sekunde ma zbadala - mňa, priehladného, a potom mňa, spiaceho v posteli - a spustila hlasný krik. Do izby sa nahrnula moja rodina, a ako to moja rodina má vo zvyku, spustila sa hlasná debata, skupina čarodejníkov prekrikujúca jeden cez druhého.

 

Od tohto bodu uplynul čas. Ako dlho, to vám neviem povedať - snažiť sa starať o svoje telo, keď v ňom nie ste, je prekvapivo ťažké. Nielen ťažké, ale aj frustrujúce. Odkedy takto žijem-nežijem, neviem sa zosúladiť so svojou rodinou, neviem sa zapojiť do žiadnych aktivít. Neviem sa pripojiť k rodinnej večeri - moje spiace telo by sa udusilo, keby sa ho pokúsime zapojiť, a ja… no, povedzme to takto. Ak aj moja ruka neprejde cez lyžičku, to sousto určite vypadne z môjho žalúdka. Nič pre slabé povahy. Už sa taktiež neviem hrať s Corinne. Neviem poriadne liezť - moje ruky sa skrátka nevedia ničoho pevne chytiť a väčšinu času skrátku prejdú cez skoro všetky objekty. 

 

Každým dňom som sa cítil viac a viac frustrovaný. Nevedel som sa zapájať do aktivít s mojou rodinou, a zdalo sa, že na mňa postupne zabúdali. Ako keby som sa postupne vyparoval z ich myslí. Jediný, kto nezabúdal, bola sesternica Corinne, ona jediná so mnou trávila čas, a keď ho zrovna netrávila so mnou, hrabala sa v hŕbach kníh a študovala všemožné legendy z celého sveta, aby vedela moje dve existencie priviesť naspäť do jedného tela. 

 

Jedného dňa naša rodina pricestovala do Mesta Duchov. Moja rodina sa ma snažila presvedčiť, aby som s nimi vystúpil a vrátil sa naspäť pred publikum. “Sme v Meste Duchov! Tu by si zapadol! Ľudia si ťa zamilujú!” Hovorili. Ja ale nie som duch. Len taký… polovičný. Polo-duch, polo-živý. 

 

Nakoniec som sa dal ale prehovoriť. Keď už nič iné, len z toho dôvodu, aby na mňa rodina nezanevrela. A tak som vystúpil pred publikum. Predviedol som niekoľko trikov, ktoré som sa za posledných pár mesiacov môjho života-neživota naučil: Prešiel som cez stenu, zvládol som žonglovať, až kým jedna z farebných loptičiek neprešla mojou hlavou, a rôzne ďalšie triky. Nášmu neživému obecenstvu sa páčili hlavne tie, kde sa mi darilo presvdčiť moje telo, aby sa správalo viac fyzicky, ako v skutočnosti je. 

 

Po skončení show som dúfal, že sa mi podarí stráviť nejaký čas s Corinne, ale nevedel som ju nikdy nájsť. Moja už tak mizerná nálada bola ešte horšia, keď som si uvedomil, že zase raz bude mojím jediným spoločníkom moje vlastné spiace telo. Začal som si čítať knihu, sediac na zemi v rohu izby, až kým sa tichom tmy nerozoznelo tiché Lumos. Vo dverách stála Corinne, jej vlasy boli celé rozcuchané, strapaté, jej líca boli červené od zimy a vetra. 

“Marlow! Kde si?” Zašepkala do ticha izby. Postavil som sa, aby si ma všimla - a až vtedy som uvidel, že niečo drží v rukách - kyticu. Kyticu asfodelu, uvedomil som si. Corinne, po prvý raz od mojej nehody, vyzerala nádejne. 

 

“Poď, musím ti niečo ukázať. Sadni si, no tak, sadni si,” súrila ma. Poslušne som si sadol, a tak sa začal boj s mojou…fyzickosťou. Corinne mi začala do vlasov vpletať asfodel. Niekoľko ich vypadlo a nezvládlo moju priehľadnosť, ale väčšina sa držala. V momente, ako bola so svojím dielom spokojná, ma vytiahla na nohy, a chytila za ruku, a ťahala behom von z domu, cez temné ulice.

 

Ocitli sme sa v centre Mesta Duchov. V hlbokej noci tu to žilo - teda, nie doslova… Ale všade bolo veľké množstvo duchov, ktorí… fíha, vyzerá to tak, že sa zúčastňovali rozličných aktivít. Niektorí držali priehľadné poháre s tekutinou, ktorá nevytekala z ich nefyzických tiel, iní zas hádzali priehľadné loptičky, ako keby hrali nejakú mne neznámu hru. 

 

“Marlow… Myslím, že sem patríš.” Ozvala sa Corinne vedľa mňa, potichu. Neodpovedal som - stále v úžase, že všetci okolo mňa, čo vyzerajú ako ja, sú schopní naozaj “žiť”, a nielen sedieť doma v kúte, vyčlenený z rodiny, keďže už v podstate nemáte nič spoločné. Možno má Corinne pravdu. A tak som začal skúmať Mesto Duchov…

 

Zdalo sa to ako večnosť, ale podarilo sa nám s Corinne preskúmať väčšinu centra mestečka. Unavení sme si sadli na lavičku, a Corinne ma chytila za ruku. Teda, pokúsila sa.

 

“Marls… dnes v noci sa Mesto Duchov presúva,” začala Corinne. Presúva? Myslím, že videla, ako veľmi zmätene sa tváril, a tak pokračovala. “Mesto Duchov nikdy neostane na jednom mieste dlho. Nechcem ťa stratiť, Marlow, ale toto je tvoja šanca žiť.” 

 

“Ja ale nie som duch,” namietol som slabo. Sám som počul, že to nie je presvedčivé. Nechcel som opustiť svoju rodinu, a hlavne som nechcel opustiť Corinne. A čo moje telo? Mal som snáď opustiť samého seba? “Bojím sa. Nechcem byť sám,” priznal som sa po chvíli.

 

Corinne sa usmiala. Natiahla ruku a dotkla sa kvetov v mojich vlasoch. “Oh, Marls… nebudeš sám. Ja ťa budem vždy ochraňovať, vždy budem s tebou - tieto kvety asfodelu ťa ochránia pred všetkým zlom. Pred zlými duchmi. Sú symbolom smrti ako nevyhnutnej časti života, a podľa môjho výskumu by ti mali pomôcť zaradiť sa do svojho nového života. Pomôžu ti vyrovnať sa so stratou svojho fyzického ja.”

 

Mlčal som. Pravdou je, že som s tou stratou už vyrovnaný. Pravdou je, že túžim po spojení s niekým, kto mi bude rozumieť. Ale stratiť Corinne? Moju rodinu?

 

“Čo sa stane, keď tie kvety uvädnú?” Spýtal som sa nakoniec.

 

Corinne sa opäť usmiala, úsmevom, ktorý mi napovedal, že aj ona je smutná, ale zmierená s tým, čo sa deje, a čo sa bude diať. “Ony nezhnijú, Marls, dôveruj mi. Budú naveky s tebou, rovnako živé, rovnako neživé ako ty.”

 

Objal som ju. Tuho som ju objal a stískal vo svojom náručí. Cítil som, že mám pred sebou posledné chvíle fyzickosti. Vesmír mi doprial jedno posledné objatie s Corinne, človekom, ktorý robil môj život úžasným, a človekom, ktorý sa snažil urobiť moju existenciu lepšiu aj v mojom nežití. 

 

Keď sme objatie prerušili, cítil som sa ľahšie. Cítil som, že moje telo je viac priehľadné, že strácam to, čo ma viazalo k tomuto svetu. 

 

“Choď, nech to nezmeškáš, Marls. Odkážem všetkým, že si našiel svoju novú rodinu,” sľúbila Corinne. 

 

Postavil som sa a siahol do svojich vlasov, z ktorých som vytiahol jeden - už priesvitný - kvet asfodelu. Podal som ho Corinne. “Nezabudni na mňa.”

 

“Nezabudnem, bratranček.” Corinne sa usmiala cez slzy.

 

A tak som sa pridal k zástupu prehľadných osôb, k veľkému moru, v ktorom mám nájsť svoju novú rodinu. Keď sa ku mne pridala mlado vyzerajúca priesvitná osoba obdivujúca asfodel v mojich vlasoch, vedel som, že Corinne mala pravdu. Budem v bezpečí a nebudem sám.